...najbližšie: 20. október | Svetový deň stromov

Poviedka o jabloni

Smiley face Na svete existujú stromy bytostne závislé na človeku. Už od počiatkov poľnohospodárstva človek vyberal spomedzi stromov tie krajšie, vitálnejšie s väčšími a chutnejšími plodmi. Tak vzniklo nepredstaviteľné množstvo odrôd, často charakteristických len pre určitý kraj, región, dokonca dedinu. Krajové odrody sú naším kultúrnym dedičstvom, spestrujú náš, čoraz viac uniformný svet krásou, farebnosťou, chuťami.

Prečítajte si krásnu poviedku o jabloni, zamyslite sa a rozprúďte diskusiu.
Pomôžu Vám otázky priamo pod textom.

S poviedkou súvisí aj krátky film Slameníkove zeme, v ktorom hlavný protagonista Štefan Wolf Slameníkov, rozpovie svoj životný príbeh.

 

Žobráčkina jabloň

Svetlo sveta som zočila na jar roku 1846. Kto dal prírode podnet na môj vznik, to neviem. Možno ma vtáčik vyzobal zo zhnitého a uschnutého jablka, možno ma dajaká Ružana zožrala v jeseni na lúke a na druhý deň som sa prebrala k životu v teplom lajne. Alebo to bol ježko, ktorému plánka spadla do krtovej diery, alebo dáky iný tvor, čo mu mamkine jabĺčka pochutili. Neviem, a ani to vedieť nemusím.

Môj pôvodopis sa začínal v máji, keď z môjho semienka vyhnal prvý klíček, prvé lístočky, ktorými som začala vdychovať svieže povetrie, aby sa môj vznik stal definitívnym. Moje korienky boli ešte slabučké, sotva viditeľné, len s námahou sa zapustili do tvrdej kamenistej zeme. Pri povrchu pôdy pod pašou bolo ešte ako-tak, tam kamienky boli menšie, ale nižšie boli kamene väčšie a tvrdšie. Ej, či sa len ťažko predierali moje korienky pomedzi skaliská! Totiž iba koreňom vďačím za svoju existenciu, za spĺňanie môjho poslania. Moje korienky boli húževnaté až tvrdohlavé. Borili sa s prekážkami pod zemou a nútili ma rásť so susedmi, ktorí sa tiež borili so smädom, hladom, zimou, suchom a páľavou.Keď som už bola nad zemou do polovice susednej trávy, prišiel kosec a stala som sa obeťou jeho kosy. Moje korienky, moje podzemné ja ma znovu prinútili bojovať o svoju záchranu. Znova som začala vyháňať púčiky. Ale prišla jeseň a krava mi odhryzla skoro celú nadzemnú časť.

Bola jar a zasa je tu kosec. Môj driek sa dostal do sečky a vôl si na mne s uspokojením pochutnal. Roky bežali, bolesť ustúpila, rany sa zahojili. Korene hrubli a predlžovali sa. Kosa sa na mne už tupila, bolo ju treba častejšie ostriť. Aj kosec ostarieval, ohýbalo ho k zemi. Až vtedy si všimol moje bytie, padla som mu do oka. A bol to kosec pozorný, všímavý, ohľaduplný. Konečne som bola zachránená. Ako som sa len víťazoslávne vypínala nad pokosenou lúkou! Vidím po okolitých stráňach, pyšne sa hojdám vo vánku, hladia ma zlatisté slnečné lúče. Prišla jar, letná rosa, vlaha, slnko – a veľká túžba po živote. Aj kosec je to. Ale čo to? Pritĺkol ku mne silný kôl a čoskoro som mu bola po kolená. Na ďalší rok som dorástla do pol kosca. Keď som mala 10 rokov, nastal môj čas. Prišiel človek s pílkou a nožom, odrezal mi pol tela a do rany vsunul vrúbeľ. Boľačku natrel včelím voskom, v dlani rozmiesil blato rozriedené vlastnou slinou a všetko ovinul handrou. Požehnal ma znakom kríža, niečo zašomral a odovzdal ma do lona neistej, vrtošivej prírody. Jeho čin ma poznačil na celý život. Hroznú ranu mi urobil nevysoko nad zemou, aspoň mesiac som zápasila so smrťou. Len vďaka dobrým koreňom som sa znovu pozviechala k životu. Rana sa zahojila, bolesť prestala. Človek o mňa nestratil záujem, zušľachťoval ma, nuž som dôverčivo vložila svoju šiju do jeho jarma, poddala som sa jeho nadvláde. Bol so mnou spokojný, zžili sme sa. On potreboval mňa, ja jeho. Za zachovanie života si robil nároky na moju poslušnosť a čakal aj odmenu. Sľúbila som a bol trpezlivý. Naše zásnuby boli spečatené.

Z ochrancu sa stal starec, zo mňa vyrástla krásavica, jemu ubúdali sily, mne naopak. No raz prišiel bezcitný pastier s baranom a ovcami. Nechápal moje poslanie v prírode, preťal putá súdržnosti so starčekom. Urobil tak z nevedomosti, zo závisti, zo zlomyseľnosti? Zdvihol ruku a pastierskou palicou vykonal dielo skazy na mojom tele. Zmrzačil ma, Odlámal konáriky, rozštiepal moje telo takmer po zem. Starček zaplakal, vyhnal zlého pastiera a začal liečiť moje rany – natieral ich hnojom a blatom, obväzoval lykom a ovíjal slamou moje okyptené a boľavé telo. Zase som prežila len vďaka zdravým koreňom. Môjho ovocia sa starec nedožil, zjari umrel. Ja som ožila, vystrábila sa z rán. Dva roky trvalo, kým som mohla povedať – žijem. Ale dokaličený výzor mi ostal. Tak veľmi som chcela mať štíhlu, vzpriamenú a majestátnu korunu na hladkom zdravom kmeni, ktorý môže odolávať všetkým úrazom, škodcom a vrtochom počasia. Teraz je to isté, že som kalika. Prišiel nový majiteľ. Mladý, vysoký, krásny. Nad takou špatou zalomil rukami. Môj život visel na vlásku, nuž som mu s vypätím všetkých síl dala dve červené jabĺčka, ktoré ma zachránili. Zachutili mu, boli sladšie ako môj dovtedajší život. Aby ma zajace neobhrýzali, obkrútil mi driek – ako ostatným jabloniam – slamou. Roky bežali, ja som mohutnela. Gazda bol so mnou spokojný, ba nadšený mojím ovocím. Čo mi príroda ubrala na kráse, to mi nahradila úrodnosťou a sladkým ovocím. Len aby zdravie nepochybelo! Bála som sa hromu a rakoviny, tá aj krajším a vyšším stromom vezme život. Rada som bola, že rastiem na južnom svahu, slniečka bolo neúrekom. Ani kvietky mi nezamrzli. Vypínala som sa na vrchu svahovitej lúčky, pod kopčekom stála vysoká hruška, životná družka na dlhé roky. Hoci som sa usilovala rásť nielen do hrúbky, ale aj do výšky, nešlo to. Štyri dokaličené konáre uberali veľa rastovej sily, vyrastali akoby zo zeme. Chýr o krásnom, červenom, tvrdom, sladkom a trvácnom ovocí šiel po Štáloch, nuž i susedia si brali moje rieviky. Po celej osade mám dcéry, robia radosť ovocinárom, ktorí moju fajtu rozširovali.

Roku 1873 mi dal gazda novú chuť do života, rozhodol, že moje miesto prihnojí maštaľným hnojom. Motykou pokopal tvrdú, psicou a vlásočnicou prerastenú mačinu a o rok mal okolo mňa aj zemiaky. Krásne fialové gajstovky len tak rozdúvali kopec.! Bolože to živín pre moje rozbujnené korene! Veru som aj zmohutnela. Najradšej som mala, keď okolo mňa orali. A veľmi mi chutil lahodný kozí hnoj. Nikdy nezabudnem na tie roky a do smrti budem chváliť môjho gazdu. Jeho prácu i múdrosť som mu stonásobne nahradila úrodou: Museli sme sa mať veľmi radi, lebo roku 1878 dal znova preorať ostredok, ba aj kamene odvozil do cesty, čo išla v blízkosti. Aj moje korene oslobodil od niekoľkých veľkých skál.

Gazda mal mladú a peknú nevestu. Keď doniesla koscom raňajky, pod mojou korunou prestrela biely obrus. Ona mi dala meno, nebolo pekné, ale akáže som ja krásavica? Tri konáre do všetkých strán, štvrtý sa priam opieral o zem. Nuž pre tento konár som dostala meno Žobráčkina jabloň. Rástla som pri chodníku, čo spája Lehotu so Žarnovicou: cez Štále Sedlovou cestou do Kútov, Levrincov, Lohajov a Kňazove lúky pod Štamprok. Keď sa išlo do jarmoku či Polesia, alebo k rodine, vždy išli ľudia popri mne. Žobráci, ktorých životný údel hnal z dediny do mesta, ma nikdy neobišli. O štvrtý konár sa denne niekto šúchal nohavicami. Nuž bola som – Žobráčkina. Najradšej som mala deti, ktoré sa učili liezť po stromoch. Bolo to ich začiatočné trhanie zrebných nohavíc, gatí či kabaní. Neublížili mi, ich šúchanie a hladenie bolo príjemné mojim zúboženým a machom obrasteným konárom.

Pri poľných prácach gazdinky svoje ratolesti vkladali do plachtičiek so štyrmi trakmi a ukladali do mojej tône. Alebo urobili hojdačku na niektorom mojom konári. Čo som sa len nahojdala ich kolibane! Nebolo husiarky, čo by svoj hyd nebola vohnala pod moju košatinu, keď poludňajšie slnko najviac pálilo. Pastieri kráv, oviec a kôz, keď vyšli na cestu hore strmým chodníkom popod Paľovo humno a dostali sa do tône mojej koruny, sadli si na môj južný konár, chránený ostatnými konármi pred vetrom, posedeli, oddýchli si, pofajčili a možno aj pospomínali rôzne životné príbehy. V jeseni sa dalo zahryznúť do môjho jabĺčka.

Roky bežali, som už dospelá jabloň, Hádam stokrát ma malo vyvaliť obrovské vetrisko, čo sa cez moju korunu preháňalo. Stokrát som v strachu tŕpla pred hromom, ktorý vie rozštvrtiť aj najsilnejší strom, ani rozložitý dub neodolá silnej búrke s krupobitím. A ja Žobráčkina jabloň som pyšná na svoju výdrž, ktorou ma matička zem obdarila.Menili sa i gazdovia, rolička sa dedila zo starého otca na otca, syna, vnuka. Rada si spomínam na peknú Boženku – tak krásne spievala pri husiach! Nehnevám sa ani na hluchú Agátu, čo mi konár opálila. Smiala som sa z poľovníka Štefana, ktorý v mojej korune striehol na zajace, ale jakživ nič nestrelil. Ešte teraz počujem milencov, ako si do uška šepcú nežné slová, ba podajedni v mojej tôni dali zrod ďalším potomkom. Zvlášť som si zapamätala na syna, ktorého počali pod mojimi konármi, čo potom padol v ďalekej cudzej zemi. Pamätám si na tri-štyri ľudské pokolenia. V jeseni 1916 sa naším krajom prehnal veľký víchor. Odlomil mi jeden konár, ostali mi ešte tri, ale rana sa hojila pomaly. Mnohé vrstovníčky nápor vetra nevydržali, vyvrátili sa. V roku 1921 udreli hrozné mrazy, vari každý druhý strom aspoň sčasti zamrzol. Mňa gazdiná chválila, že som vydržala. Paholok, čo sa mu kravy zduli, lebo sa pod mojou korunou nažrali čerstvej ďateliny, si musel nedbajstvo odpykať. Presvetlil mi korunu, odstránil starú kôru. Dala som bohatú úrodu, nuž pôdu pod mojou korunou ešte pokopali, pohnojili. V roku 1942 som dala gazdovi najviac jabĺk. Ten ich zabalil do papierikov a predal až za hranice.

Zlé časy sa začali v roku 1973. Opustil ma gazda. Neviem, čo sa stalo, zmizol, vzdal sama. Pohrdol mojím ovocím. Už to nebol ten dobrý starček, ktorý by bol za mňa život dal. Zapredanec, nebránil ani seba, ani mňa, ani svojeť, ktorej mal byť do smrti verný. Slaboch, na staré kolená ma ponechal osudu. Prepil ma či prehral v kartách? Neviem. Neviem. Viem iba to, že som naraz mala veľa majiteľov mnoho, premnoho. Ale pomocnú ruku nepodal nik, naopak. Pri orbe zaprel do mňa veľký traktor, v lete mi odlomili ďalší konár, keď bral voz zhnité seno. Ostali mi dva konáre a rana sa hojila ťažko, preťažko. Maštaľný hnoj do zeme nik nedával, nik nesial, neoral... A ako oberali ovocie? Konáre lámali do veľkého auta!

V roku 1982 som už nevládala uživiť ani zvyšné dva konáre. Nik ma neprišiel prihnojiť, rany pozatierať, postriekať, korunu presvetliť. Ostala som hladná a smädná. A sama. Kdeže si, starček s putňou rozriedenej hnojovky, čo dávala chuť do života, farbu a vôňu ovociu? Kde ste, žobráci, čo ste sedávali na mojom najnižšom konári? Prišiel čas, keď mi ostal jeden konár, ten zo severnej strany. Bol najsilnejší, najodolnejší, ani búrlivý severák ním nehol. Ostal sám na kmeni, ktorý bol samá jazva od železa, bakelitu... Vyčnieval do výšky ako zopnuté ruky, čo privolávajú záhubu a trest Boží.

Dožila som sa aj toho prekliateho dňa – 4. februára 1985. Prekliaty rok, prekliaty deň. Tlupa vandalov prišla podo mňa a rozkázala trhať. Ja 139-ročná starena sa nedokážem brániť ľudskému zlu. Zlo sa rodí vo vás, ľudia! Hubíte, čo moji i vaši predkovia s potom v tvári vydreli. Podmanili ste si svet i vesmír a ja vám mám slúžiť. Nechajte na pokoji dožiť staručkú jabloň, ktorá generáciám ochotne dávala ovocie, poskytovala tôňu a sušila znoj na čele, nešetrila zeleňou a čistým vzduchom. Nevládzem prekričať hukot vášho ľudského výmyslu, ktorého veľká papuľa sa blíži k môjmu drieku. Cítim koniec.

Neželám vám môj osud a viem, že po mne prídu iné stromy, prídu lepšie časy. A dobrí starčekovia. Tí si zem a jablone už vziať nedajú.

V roku 1985 padlo za obeť nezmyselnej a svojvoľnej rekultivácii vyše päťtisíc ovocných stromov.

( Volf-Slameníkov, Štefan., Lohajova Anička:TASFO - Ján Šindléry, 2006. 96 s. ISBN 80-969087-9-0)

OTÁZKY:

  • S akým obdobím sa spája táto poviedka?
  • Čo bolo hlavnou myšlienkou poviedky? Čo chcel autor týmto dielom povedať?
  • Viete o tomto procese (rekultivácie) viac? Dotkla sa nejakým spôsobom aj vašej rodiny? (úloha na doma).
  • Rekultivuje sa aj v súčasnosti? V akej podobe?
  • Videli ste ovocný strom mimo svojej záhrady, vo voľnej krajine? Aké druhy?
  • Dala by sa zaštepiť jabloň v krajine? Aký by to malo zmysel a úžitok?
    (poukázať na krásu, estetickosť, úžitok pre človeka aj zvieratá, problematika spustnutých polí, opúšťania hospodárenia v krajine)
  • Poznali vaši starí rodičia BIO jablká?
  • Sú problémom talianské jablká v slovenských supermarketoch?

ÚLOHA:

Rozdeľte sa na dve skupiny:

Prvá zistí, aké odrody jabĺk majú vo svojich záhradách, v záhrade starých rodičov alebo u susedov.

Druhá skupina zistí odrody v obchode alebo supermarkete.

Obe skupiny si zistenia navzájom porovnajú, diskutujú o množstve odrôd predávaných v obchodoch, od čoho závisí výber len určitých odrôd.

Úloha je zameraná na problematiku vytrácania sa starých odrôd z krajiny, zo záhrad, obchodov, zo záhradníctiev.